Spomienky na Borišov #1

Chata pod Borišovom zanecháva u každého jej návštevníka pekné spomienky. Jej nie najjednoduchšia dostupnosť, poloha, okolie, atmosféra interiéru a v neposlednom rade osobnosť chatára – to všetko nenechá žiadneho prechádzajúceho, či aj prespávajúceho návštevníka bez silného zážitku. A na posledne spomínaného  – osobu chatára  – by som chcel trochu pospomínať. V tomto prípade sú v tejto úlohe dve panie – chatárky, ktoré v 70-tych rokoch minulého storočia vyše desaťročie viedli túto chatu.

Chatárky na chate pod Borišovom

Chatu pod Borišovom začal stavať Klub československých turistov v roku 1937. Vojnové časy nechali na nej výrazné stopy, ale zázrakom sa vyhla vypáleniu. Po skončení vojny sa začalo s rekonštrukciou a v júli 1949 bola daná do používania. Potom sa však nevyhla  „znárodneniu“ a do správy ju prevzali Interhotely Ružomberok. Interhotely po čase nevedeli čo s ňou a tak ju začali dávať do prenájmu. A tak niekedy koncom 60 – tych rokov – ako spomína pani Milka: „krátko po tom, ako prišli Rusi“ – sa stávajú nájomcami chaty dve chatárky. Jedna z nich – Gustína – má už s chatou skúsenosti. Bývalému svojráznemu chatárovi pánovi Ceckovi – tiež nájomcovi, robila na chate kuchárku. Druhá – Milka, ktorá bola uvádzaná ako vedúca, s horskou chatou skúsenosť nemala. Bývala však v Necpaloch a rodinné a susedské zázemie jej zrejme odvahu na chatárčenie dodávalo. Táto dvojica vydržala na chate až do konca roku 1982…

Bola to dvojica, ktorú by chatárčiť na tejto odľahlej chate málokto očakával. Napriek tomu za čas prenájmu chaty dokázali chatu prevádzkovať bez prerušenia. Zaviedli si svoj „ženský“ režim, ktorý iste nebol vo viacerých prípadoch moc ústretový voči „šetrným“ turistom, ale častejší návštevníci, členovia HS a tí, ktorí sa pri ceste na chatu zastavili v Necpaloch a vyniesli nejaký tovar hore, mali na chate vytvorené celkom prívetívé prostredie. Interhotely za celý čas do chaty nič neinvestovali a tak chatárky „udržiavali pri živote“ daný stav – železné poschodové postele, biedne matrace, nevybavenú kuchyňu, v ktorej však pani Gustína vedela uvariť jedlá, na ktorých sa nenašla chyba. Zásobovanie chaty riešili pred letnou a zimnou sezónou „vynáškou“ v kožených brašnách na chrbtoch koní, ktoré patrili vtedajším JRD (Jednotné roľnícke družstvo – pozn. pre mladšie ročníky), ktoré mali v okolí chaty salaše s jalovicami alebo ovcami. Pre bežnú prevádzku chaty vynášali tovar príbuzní a známi z Necpál, alebo už vyššie spomínaní znalí návštevníci. Chatárky mali v dobe, v ktorej chatárčili – normalizácia krajiny po neúspešnej kontrarevolúcii – podnikateľského ducha, ktorý sa prejavil v každoročnom dochovaní dvoch prasiec priamo pri chate. K tomuto účelu bol v kroví a žihľave pri chodníku z Necpalskej doliny postavený chlievik a v ňom sa na jar zabývali dve „odstavčatá“, ktoré zo zbytkov jedla z chaty a „prebytkov“ mlieka z okolitých salašov cez leto vychovali (aj keď metrák asi žiadne nikdy nemalo) a na jeseň bola zabíjačka. Mäso išlo predovšetkým do klobás, ktoré si v údiarničke pri chate aj vyúdili a v zime rozšírili ponuku na jedálnom lístku. K vhodným jedlám sa často podával čučoriedkový kompót, ktorý si tiež zaobstarávali zberom čučoriedok v okolí a zaváraním na chate. Sušené alebo v octe nakladané huby mali tiež svoj pôvod v okolí chaty a na chate boli aj spracované. V sude v pivnici bola natlačená kyslá kapusta, ďalší produkt zo samozásobenia. Posteľné prádlo prali na chate aj keď malá výdatnosť prameňa bola na ňom vidieť.

Návštevnosť chaty v čase ich chatárčenia nebola taká vysoká ako je v súčasnosti, ale ako pani Milka nedávno povedala, vychádzali finančne celkom dobre. (No pravdepodobnejšie je to, že mali podstatne iné očakávania od podnikania ako sú v súčasnosti.) V letných prázdninách mali hodne rokov obsadzovanú chatu niekoľkými týždňovými turnusmi moravských učiteľov, v zime sa niekoľko rokov konali aj lyžiarske kurzy stredoškolákov aj vysokoškolákov. Zimný prechod Veľkou Fatrou trval v tej dobe týždeň, varilo sa denne pre cca 25 – 30 účastníkov a skupiny s aspoň čiastočnou slovenskou účasťou dobre preriedili aj zásoby vína a destilátov.

Zaujímavou kapitolou bolo ich prežívanie času na chate, vzájomné vzťahy, odlúčenosť od ľudí. Či prípadné vzájomné nezhody dobre skrývali, alebo k nim nedochádzalo už ťažko zistiť, ale aj pre častých návštevníkov sa javili vždy v zhode. Mávali spolu zaujímavé debaty, v ktorých rozoberali: kde sa ako vo vetre ukladá sneh do záveja, kde sa ako rozštiepil buk, kde je chodník horšie schodný a podobné vážne témy. Pri tom mala každá v rukách nejakú ručnú prácu – výšivku, hačkovanie či pletiace ihlice. Správy zo sveta im zabezpečoval tranzistorák a správy „z doliny“ nosili známi, alebo v mimosezóne niektorá z nich. V mimosezóne totiž ostávala v pracovných dňoch na chate iba jedna z nich, cez víkend potom boli na chate spolu, predebatovali všetky novinky z rodiny, dediny a mesta a v ďaľšom týždni sa vymenili. Na časté otázky, či sa neboja byť na chate samé, odpovedali zhodne, že nie…

Na chate zažili rôznych hostí a aj hostia odchádzali z chaty s rôznymi skúsenosťami, ale to všetko je už premlčané… V chabej pamäti mi ostali len dve ich rozprávania o nie celkom štandardnom príchode hostí na chatu.

Prvý prípad sa stal uprostred leta, keď po náročnom víkende  v plne obsadenej chate, doobeda konečne vypravili stále mulatujúcu partiu do doliny. Chatu poriadili a s deficitom spánku zaľahli ešte pred zotmením. V Martine sa v ten deň konal nejaký lekársky kongres a mladá lekárka využila  prítomnosť v Martine a vyrazila na chatu. Narazila na zamknuté dvere, ale otvorené okno na jedálni jej pomohlo dostať sa dnu. Chatu nepoznala a teda ani skutočnosť, že keď sa otvoria dvere z jedálne prekryjú sa dvere chatárskej izby. Tým pádom samozrejme nikoho nenašla a ani tvrdo spiace chatárky nezobudila. Zaľahla v jedálni – boli tam tri poschodové postele oproti okienku z kuchyne (poznámka pre mladšie ročníky) – a spala. V noci vyšli na záchod postupne   obe chatárky a pani doktorka sa do svitania už len preklepala strachom. Keď sa trochu rozvidnelo nabrala odvahu a išla znovu chatu preskúmať, dvere chatárskej izby však zas neobjavila. Keď pochodila izby na poschodí zobudili sa aj chatárky a vo chvíli, keď nocľažníčka vyšla na schodište objavili sa obe chatárky v nočných košeliach pred dverami svojej izby. Ozval sa len zúfalý výkrik a dolu schodmi sa zosypalo bezvládne telo… Dalo im vraj dosť práce, kým pani doktorku vzkriesili  a presvedčili, že nie sú borišovské biele panie.

Druhý prípad sa stal tiež v lete, keď chatárky využili prázdnu chatu a vydali sa na návštevu revúckeho salaša, na ktorý ich dlho pozýval tamojší bača. Salaš bol v sedle Ploskej nad Zelenou dolinou (vyhorel niekedy v 80 – tych rokoch, súčasný je na inom mieste). Keď sa po polnoci vracali, videli z traverzu Ploskej svetielka na Červenom grúni smerujúce ku chate. Prišli na chatu temer súčasne s partiou vystupujúcou z Necpalskej doliny. Partiu tvorili asi tri alebo štyri páriky, oblečené v spoločenských šatách, dámy v lodičkách, no nie na nohách, ale už v rukách a na pokraji síl. Čo ich sem priviedlo? Nápad v potrundženej hlave jedného „znalca“ chaty, ktorý chcel aj ostatným dopriať zažitok z návštevy tohto miesta. A kde nápad vznikol? Pri oslave nejakého jubilea v hoteli Regia v Bojniciach… Samozrejme, že pri prijatí a okamžitej realizácii nápadu boli potrundžené všetky hlavy. Partia sa zo tri hodiny zviechavala z vyčerpania, potom „doplnili odvahu“ a vydali sa späť. V akom stave zišli dolu, to mi už panie chatárky nevedeli povedať…

 

Pani Gustína ostala celý život slobodná a zomrela vo svojom byte v Košútoch v roku 2004. Úmrtie zistili jej susedia až po určitej dobe.

Pani Milka  je už hodne rokov vdova, žije vo svojom dome v Necpaloch. Má 80 rokov a vlani po viac ako dvadsiatich rokov vyšla na chatu.

 

Ľubo ORLICKÝ, 2009

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *