Spomienky na Borišov #2

Členstvu v Horskej službe (HS) predchádza čakateľská doba a následné úspešné absolvovanie odborných školení. Čakateľská doba bývala v „mojich“ časoch minimálne dvojročná a  čakateľ musel mať pri podaní prihlášky dvoch ručiteľov – starších členov HS, ktorí ho doporučili a v čakateľskej dobe  aj dohliadali na jeho činnosť. Ani čakateľovi HS sa nevyhýbajú viac či menej dramatické situácie a s jednou – menej dramatickou – viažucou sa k Borišovu – sa chcem podeliť.

Moja prvá zimná služba na chate pod  Borišovom

V pozícii čakateľa HS som s jedným svojím ručiteľom  nastupoval ktorýsi februárový piatok roku 1970 do svojej prvej zimnej služby na chate pod Borišovom. Súčasníci môžu  závidieť skutočnosť, že v tých časoch premával z Martina do Necpalskej doliny autobusový spoj, ktorý nás vyviezol až na Dolný Borišov – čo je asi polovica cesty z dediny na chatu. Odtiaľto sme  o štvrtej popoludní začali dosť namáhavý  výstup v minimálne polmetrovej vrstve čerstvého  snehu (ani na bežky ani „na boso“) a  na chatu sme prišli až asi o siedmej. Na chate vtedy chatárčili dve chatárky, ktoré nás privítali vo dverách s viditeľným zdesením a slovami: „Preboha, to idete len dvaja? To ste nedostali náš odkaz?“ Nuž veru nedostali a tak sme sa dozvedali na príčinu takéhoto uvítania.

Čo sa teda stalo? Na chate bola na lyžiarskom kurze trieda učňovskej školy z Moravy a pri výcviku si v už spomínanej záľahe snehu dvaja učni zlomili predkolenie a jeden podvrtol koleno. Toto sa stalo v priebehu stredy a štvrtka, v sobotu im výcvik končil a z Necpalskej doliny mali na dopoludnie objednaný odvoz – traktor s vlečkou. V tých časoch s chatou nebolo žiadne spojenie a tak chatárky vo štvrtok požiadali náhodných turistov idúcich na Smrekovicu, aby odtiaľ zalarmovali Horskú službu. No a to sa do nášho odchodu z Martina nestalo… Z nášho „počtu“ boli viditeľne vyvedení z miery aj učitelia, ktorí si už svoju zodpovednosť riadne „užili“. Po krátkej „internej“ porade (môj ručiteľ ma ubezpečil, že naša zodpovednosť je len na ňom) a preverení zvozných prostriedkov, sme vystrašených učiteľov (zranení chlapci boli v pohode) uspokojili  vysvetlením spôsobu transportu: máme  k dispozícii dvoje saní a jednu zvoznú deku, na jedny sane dáme bežné deky z chaty a chlapec s podvrtnutým kolenom podopieraný kamarátmi zíde sám. So saňami pôjdeme samozrejme peši a zdatní chlapci nás budú lanom istiť. Náš plán pánov učiteľov upokojil a na dôkaz jeho prijatia doniesli dosť objemný krčah rumu. Odmietnuť sa nepatrilo a tak sme celkom v pohode aj s učiteľmi ku krčahu zasadli. Asi o desiatej večer sa z predsiene chaty ozval dupot a vrava a do jedálne vošlo 7 členov HS z okrsku Martin. Správe zo Smrekovice to trvalo do Martina k šéfovi okrsku HS 24 hodín… V tejto chvíli už opadli z oboch strán aj zbytky obáv a už bolo treba len počkať v zdraví ráno, s nocľahom na zemi jedálne chaty.

Transport sa konal tak ako sme ho predostreli večer učiteľom, teraz však už len silami HS. Chýbajúcu zvoznú deku sme nahradili asi desiatimi dekami z chaty, chlapca s podvrtnutým kolenom sme znášali  na striedačku na chrbte. Na Dolný Borišov k autám HS sme došli v pohode, zranení odišli s HS,  ostatní učni a učitelia na traktorovej vlečke. Po ich odchode nám dvom službukonajúcim zostal na krku transport zvozných saní a diek späť na chatu. Doplahočili sme sa s nimi za silnej víchrice na chatu okolo obeda a ďalšej aktivity sa nám už nežiadalo. Na chate boli aj tak už len panie chatárky a my dvaja…

 

Účastníci akcie: Jožo Daruľa, Jožo Číšecký, Milan Guzma, Peter Hoffmann,  Edo Kraľovanský, Miro Křehlík, Rudo Ulbricht, služba: Cyro Pavelek a ja

Ľubo ORLICKÝ, február 2009

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.