Spomienky na Borišov #3

Chata pod Borišovom slúži aj ako oznamovacia stanica horskej služby, teda ako miesto, odkiaľ je možné požiadať o pomoc horskú službu v prípade úrazu, alebo inej udalosti ohrozujúcej zdravie či dokonca život návštevníka oblasti. V minulosti správa o potrebe pomoci mohla ísť ďalej len pomocou rýchleho posla k vodárni v Necpalskej doline, kde je najbližší telefón, v súčasnosti má chatár – sám člen horskej služby – rádiové spojenie na Horskú záchrannú službu a v prípade, že odbehne z chaty nad Močidlo, tak aj do mobilnej siete. Na chate sa v minulosti s prestávkami – v poslednej dobe už trvale – konajú počas víkendov v zimnej a letnej turistickej sezóne pohotovostné služby členov Horskej služby na Slovensku z martinského okrsku. Pohotovostné služby, záchranné akcie a   preventívna činnosť horskej služby priniesla množstvo rôznorodých situácií, na ktorých  zopár by som v ďaľšom  pospomínal.

Horská služba na chate pod Borišovom

Najčastejšou trasou horskej služby na chatu, je výstup z Necpalskej doliny. V lete vyvezením sa autom až pod chodník, alebo v zime aspoň na Balcierovo, je výstup  na chatu pohodlnou vychádzkou. Inú skúsenosť mali dnes už nebohí Miloš a Edo, ktorí nastupovali do služby za čias chatára Cecku (v druhej polovici 60–tych rokov), v zime s obrovským množstvom snehu v celej oblasti. Vyrazili v sobotu ráno z Necpál a brodili sa neporušenou záľahou snehu, síce dolinou na bežkách, ale aj tak stále vo „vajcovom“ snehu. Snehu dolinou pribúdalo a na koniec doliny pod chodník sa dostali až poobede. A tu začali ozajstné problémy. Bežky museli ísť dolu a v snehu   po pás začalo ich mordovisko. Nebudem to s nimi popisom prežívať, ale pointa je v tom, že zhruba o ôsmej večer sa z miesta, kde sa z lúky nad Červeným grúňom vchádza do bučiny ( 200 m na chatu?) pre totálne vyčerpanie jedného z dvojice vrátili do doliny. Na Tajchu bola maringotka, ktorú sa im šťastne nájdeným krompáčom podarilo „odomknúť“ a po zakúrení prečkať noc a do rána sa aj trochu zotaviť. V nedeľné ráno o druhý pokus   nástupu do služby už záujem nemali, mali dosť starostí, ako sa dostať dolinou v zdraví do bezpečia starej necpalskej krčmy.

Jednou z preventívnych činností HS – okrem pohotovostných služieb – bola obnova zimného tyčového značenia. Hrebeň Veľkej Fatry bol rozdelený medzi okrsky Ružomberok, Martin, Banská Bystrica. Martinský úsek hrebeňa začínal pri pútači v sedle medzi Čiernym kameňom a Ploskou, pokračoval cez Ploskú, Kýšky až do sedla za Suchým (z tejto strany bola hranica niekedy presúvaná na vrchol Suchého). Ďalej martinský okrsok tyčoval chodník z Ploskej na chatu a z chaty chodník do Necpalskej doliny, lúkou až po bučinu na Červenom grúni. Okrem tohto úseku vo Veľkej Fatre tyčoval martinský okrsok aj hrebeň Martinských holí a to z vrcholu Hornej lúky, neskôr už len z vrcholu Veterného (s pár tyčami navedenými na Kunerad) až po Saračníky (za Minčolom). K tomu ešte úsek cez Podkovu na Viežky. Tyče sa pripravovali v lete väčšinou na Donovaloch a pred tyčovaním ich „profíci“ rozviezli po hrebeni. Pre náš úsek to bolo na vrchol Ploskej a niekedy aj na Kýšky. Obnova tyčovania sa robila až po zohnaní dobytka zo salašov do doliny, často v období jelenej ruje, ale aj na začiatku novembra, keď sa padnuté tyče hľadali pod 15 cm snehu… Východiskom pre tyčovanie bola chata (niekedy neskôr bol nástup  na hrebeň aj z Balcierova), kde sa vytvorili dve skupiny: zaslúžilí starší členovia (starí páni) a skupina mladších, čakateľov a adeptov na čakateľov s jedným či dvomi staršími. Starí páni tyčovali  z vrcholu Ploskej do sedla k Čiernemu kameňu a potom pri návrate chodník ku chate. Mladšia partia vyšla na Ploskú nabrala tyče a tyčovala hrebeň na Suchý. Vracala sa potom letným traverzom Ploskej na chatu. V jednom roku sa však ich trasa návratu zmenila. Starí páni pri návrate z Ploskej vzali málo tyčí (cestou hore nikto nesledoval koľko ich chýba) a tak úsek nebol celý vytyčovaný. Samozrejme na  možnosť  ísť pre tyče ešte raz na Ploskú nikto ani nepomyslel. Ale skúsenosť sa prejavila v riešení vzniknutej situácie. Pokojne vegetili na chate a sledovali ďalekohľadom činnosť mladých a keď títo zišli z Kýšok do sedla Ploskej, člen s najsilnejším hlasom – Rudo – odbehol na miesto, odkiaľ sa z nástupu do služby v tú pamätnú zimu vrátili do doliny Miloš s Edom – začiatok bučiny nad lúkou. V okamžiku keď sa skupina  chystala odbočiť z hrebeňa na traverz Ploskej, zreval ponad dolinu: „ Chlapi, choďte na Ploskú a zoberte tyče!“ Je to skoro k neuvereniu, ale odkaz cez dolinu „mladí“ jasne počuli, chodník ku chate dotyčovali… Tyčovanie patrilo medzi najlepšie spoločné akcie, užitočný výsledok činnosti, väčšinou pekné jesenné počasie, pohoda na chate – to všetko sa dalo zažiť. Samozrejme aj  s rôznymi metodickými diskusiami – odkazom prvého náčelníka oblasti Karola Kozu – o správnom vedení trasy tyčovania, lomením trasy a nie oblúkom, hĺbkou osadenia tyče a podobnými vážnymi témami.

Jeden rok sa tyčovanie zorganizovalo ako dvojdenná akcia s nocľahom na chate. Počasie bolo vynikajúce, prebiehala jelenia ruja. Jej počúvaním večer sa dalo rozpoznať vyše desať jeleňov ozývajúcich sa v okolí. Bol to ozaj silný zážitok, ku ktorému   zasvätené informácie dával   lesák a náruživý poľovník Jaro. Po prenesení „ruje“ do jedálne, pozdnej večierke, krátkej noci,   sa všetci v zdraví zišli  pri raňajkách. Počas nich sa vo dverách objavil viditeľne vzrušený hosť chaty so slovami: „Hoši, jsou tady divočáci!“ Takáto správa nemohla poľovníka nechať chladným a tak Jaro okamžite vybehol „divočákov“ pozrieť. Ostatní ostali a po pár sekundách s výbuchom rehotu odhalili kto si na „divočákov“  zahral – dve mierumilovné prasiatka, chované chatárkami v chlieviku pri chate. Jaro si dával načas s návratom k raňajkám a dobré kamarátske duše mu jeho rýchlu reakciu dosť dlho pripomínali.

Nie všetky situácie v činnosti horskej služby v týchto miestach mali posledne popísanú atmosféru. Prebehlo viac záchranných akcií s transportom viac či menej zraneného, viac alebo menej vážiaceho, v hlbokom snehu alebo po šmykľavom, zablatenom chodníku. Uskutočnilo sa aj niekoľko transportov telesných pozostatkov návštevníkov, ktorí skončili svoj život v týchto končinách v dôsledku zdravotného zlyhania alebo v dôsledku úrazu. Najsmutnejšou však bola pravdepodobne záchranná akcia, ktorá sa uskutočnila 19. apríla 1984. V ten deň skupina lyžiarov lyžovala na zbytku snehu v žľabe Ploskej, nachádzajúcom sa južne od chodníka z chaty na jej vrchol. Približne 100 – 150 m pod letným chodníkom traverzu Ploskej   objavili zo snehu vyčnievajúcu ľudskú ruku. S chatárovou pomocou dali túto smutnú správu polícii (vtedy sa to volalo Verejná bezpečnosť – poznámka pre mladšie ročníky) a Horskej službe. Na mieste nálezu sa následne zišlo 10 členov HS martinského okrsku, traja príslušníci polície a súdny lekár. Počas vyprosťovania tela mŕtvoly sa asi o 5 metrov vyššie odkryla z pod snehu časť ruksaku a s ním aj telo ďaľšej mŕtvoly.  Osobné doklady oboch nešťastníkov, ktoré súdny lekár našiel pomerne ľahko, potvrdili, že sa jedná o dvoch asi 20 – ročných študentov z Nitry, ktorí boli nezvestní už skoro tri mesiace. Mladíci sa vybrali asi 20. januára na pešiu turistiku do Nízkych Tatier! Tu ich   po určitom čase HS aj intenzívne hľadala, v zozname nezvestných ich mala aj polícia. Prečo zmenili pôvodný plán sa už nikto nedozvedel, je však zrejmé, že si moc turistiky neužili – mechanické hodinky na ruke jedného ukazovali dátum 22. Najpravdepodobnejšou príčinou ich smrti bol pád lavíny, ktorá ich strhla (alebo ju sami uvoľnili) z chodníka letného traverzu Ploskej. Je však aj možné, že do žľabu vstúpili   pri schádzaní z vrcholu Ploskej. Lavínu nikto nezaznamenal, bolo v tom  čase dlhodobo hmlisto. Že bolo v tomto období vysoké lavínové nebezpečie dokazuje záznam Horskej služby: 21. januára 1984 asi o 12:30 traja poľovníci pri traverzovaní južného svahu Borišova uvoľnili lavínu, s ktorou sa dvaja „zviezli“ asi 50 metrov, ale podarilo sa im zostať na povrchu a bez zranení. Následne prišli na chatu a riadne bledí vylíčili svoj zážitok členovi HS Ivanovi. Či v tej chvíli boli mladí Nitrania už pod lavínou   ostane tajomstvom. Na zvoz tiel mladíkov sa použili zvozné sane a rakúsky vozík, telo mladíka na rakúskom vozíku presne kopírovalo oblúk vozíka, telo však ležalo na bruchu… Polícia zabezpečila svojím spojením pohrebný voz až do záveru doliny, kde po chvíľke ticha nad telami obetí smutná akcia skončila.

To je  zo „spomienok na Borišov“  všetko.  Na viac si nepamätám…

Ľubo Orlický, február 2009

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.