Dve záchranné akcie

Pri stretnutiach kamarátov  z Horskej služby sa často spomína na spoluprežité časy, na záchranné akcie, brigády a spoločenské zážitky, ale na písomné zaznamenanie udalostí nikdy nedošlo. Dalo dosť veľa úsilia, aby niekto spísal spomienky na dve záchranné akcie z rokov 1987 a 2000, aby tak ostal trvalý záznam udalostí, nemuselo sa loviť v pamäti, ale hlavne, aby sa história pri každej spomienke neprepisovala… Na zápis sa podujal Ďuro Štubňa a z jeho heslovitého pripomenutia záchranných akcií  je v ďalšom uvedené trochu rozšírené spomínanie…

 

Silvestrovská služba na Martinských holiach

Na Silvestra v roku 1987 sa malo lyžovať do 16.00. Tesne pred plánovaným ukončením prevádzky  prišiel na záchrannú stanicu vedúci strediska Paľo Jaroš s oznamom, že predlžuje lyžovanie do 16:30. Temer súčasne s ním prišiel študent VŠ z Olomouca s iným oznamom –  stratil sa nám kamarát.  Ku „strate“ pripojil aj ďalšie zaujímavé informácie: stratenému študentovi na Silvestra uplynulo polroka  záväzku, že nebude piť. Slovo dodržal a následne vzal fľašu pálenky a išiel „lyžovať“. Naposledy ho videli o 13-tej hodine.

Priebeh záchrannej akcie už  slovami Ďura Štubňu:

 „Vyrazili  sme po ňom pátrať. Už  sa šerilo. Vyviezli sme sa posledným vlekom na rotundu. Friňo (Vlado Šlepec) išiel skontrolovať muldy na sever od jednotky. Ja som šiel ponad Javorinku. Postupne som ju obchádzal z juhu, volal som meno strateného „Ivó, Ivó“ . Niekde pod spodnou stanicou vleku nad haldami snehu, sa mi ticho ozval. Prišiel som k nemu. Ležal pod smrečkom, lyže a palice mimo neho, čiapku a rukavice stratil. Zrejme opitý stratil rovnováhu, spadol a stratil vedomie. Keď sa prebral nevedel, kde je. Nad ním jasná obloha, svietil vysielač, teplota  -14 stupňov. Nadviazal som s ním rozhovor. Pri páde sa síce obúchal, ale bol celý. Šokovalo ma, že sa chcel vydať dolu  smerom na vysvietený Martin. Čakala by ho cesta cez vodopády. Nechcem tušiť, ako by to dopadlo. Asi by ho našli až na jar.  Pomohol som sa mu poobúvať, pozapínať a pomaly som pred ním kráčal jemne nahor ku ceste z vysielača. Išlo sa mu ťažko. Istotne  pretriezvel, keď som ho poháňal, aby nezaspal. Ťažko by som ho sám dostal nahor. Za dve hodiny sme dorazili na chatu Horskej služby. Tu si pre neho prišli spolužiaci.

 Na druhý deň sa prišli poďakovať za jeho záchranu a doniesli nám fľaštičku. Tu sa ich ujal Burgyňa (Milan Gašpar). Tak im nabrýzgal, čo sa do nich zmestilo.“

 

Zásah vrtuľníka na Jarabine

Piatok 1.septembra  2000 bol voľným dňom – Deň ústavy SR – a tak bola letná služba na Borišove trojdňová. Trojčlenná hliadka – Peter Hoffmann, Karol Slafkovský a Ďuro Štubňa prišla na chatu pod Borišovom z Balcierova cez Kýšky a Ploskú. Krátko po príchode   prišiel  na chatu aj turista s oznamom, že jeho kamarát – cukrovkár skolaboval na hrebeni a leží niekde v oblasti Jarabiny. Dobré počasie umožnilo požiadať o zásah vrtuľníka, ktorý po pristátí na Močidle vzal na palubu Petra Hoffmanna, aby svojou znalosťou terénu pomohol nájsť postihnutého. Peter úspešne navigoval  a postihnutého turistu rýchlo našli  – ležal v spacáku pod vrcholom Jarabiny.  Technické a priestorové vybavenie vrtuľníka neumožňovalo vziať pacienta na palubu, preto vrtuľník previezol Petra na neďalekú Richtárku, tam ho vysadil s tým, že po prevezení postihnutého pre neho príde. Osádka vrtuľníka potom na Jarabine naložila postihnutého do vrtuľníka a previezla ho do Banskej Bystrice. Lekár  mu diagnostikoval hypoglykémiu.  Vrtuľník sa potom vrátil na Richtárku a Petra previezol k chate pod Borišovom.

 

Z poznámok Ďura Štubňu spísal Ľubo Orlický, november 2017

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.