Záchranky na sedačke

Tých záchranných akcií v popisovanom priestore bolo určite viac, takže popíšem len dve, ktorých som sa zúčastnil. Bohužiaľ dátumy už neovládam, myslím, že to bolo niekedy v prvej polovici 80 –tych rokov a dnes po rokoch si dokonca spomínam len na dvoch kolegov, ktorí sa akcií zúčastnili (Milan Telgarský akcia č.1 a MUDr. Paľo Buocik, akcia č.2), hoci nás tam z HS bolo určite viac (min 3-6 ).

Akcia #1

Tesne pred ukončením sobotnej zimnej služby na MH sme dostali správu od českých pasantov, že približne v hornej tretine trasy SL sú traja mladíci. Dvaja sú vraj úplne opití a  grogy prevesení bruchom cez drevenú žrď (zavesil ich tam tretí, mobilný kamarát, aby neprechladli v snehu, teplota mohla byť tak okolo -5st.C).

Keďže som bol vedúci služby organizoval som záchrannú akciu, pričom sa mi dostalo od istého staršieho a vo verejnosti váženého člena HS (L.B.) na verejnosti dosť hlasného a razantného „poučovania“, že či sme sprostí, aby sme  zachraňovali ožranov, aby sme sa na nich vys…li.

Bohužiaľ boli sme asi viacerí dosť ľahkovážni a tak sme si nevzali so sebou žiadny zvozný prostriedok, čo som neskôr asi 100-tisíc krát obanoval. Mysleli sme si totiž, že k chlapcom prídeme, vezmeme ich popod pazuchy a zošikujeme na dolnú stanicu sedačky a bude hotovo.

Žiaľ, hoci ten tretí bol mobilný a zišiel dolu sám, ba nám aj pomáhal, tí dvaja boli úplne tvrdí, vnímaním úplne mimo a stuhnutosť ich údov sa dala porovnať hádam len s „rigor mortis“ (posmrtným stuhnutím), takže o nejakej spolupráci z ich strany sa vôbec nedalo ani len uvažovať. (Žiadny div – priniesli si vraj na hole 2 l borovičky a tú spolu s niekoľkými pivami aj vzorne skonzumovali, ten tretí buď vedel piť, alebo pil málo, čo by mohlo tiež znamenať, že tí dvaja pili o to viac).

Po niekoľkých stovkách metrov nám bolo jasné, že jednak nás je málo a jednak musíme mať niečo, čo nám transport aspoň trochu uľahčí. Podarilo sa nám na dolnú stanicu SL poslať správu o pomoc a prinesenie dvoch diek (myslím, že nám pribehli na pomoc ešte asi 3-4 chlapci (marí sa mi, že tam bol  Vlado Mamatej  a Stano Dolník), na rohoch diek sme si uviazali uzly, ktoré sa lepšie držali v ruke a tak sme chalanov  hádam po troch ťažkých hodinách dopravili na údolnú stanicu SL, kde ich prevzala záchranná lekárska služba. Údajne len jeden z nich si to odniesol slabším zápalom obličiek (borovičková prevencia ?!). Kamaráti zo SL nás (proti všetkým predpisom) už nocou po tme vytiahli naspäť na hole, kde sme si mohli dopriať neskorú večeru, trochu zaslúženého pivka a možno aj niečoho iného ,nepamätám…

 P.S.: Pri najbližšej  zimnej službe v Jasenskej doline sa ma tréner belianskych zjazdárov J.J. pýtal, že čo sme to mali za záchrannú akciu v trase lanovky, lebo vraj hore spomenutý L.B. (ktorý nás od záchrany odhováral a vôbec sa jej nezúčastnil) sa mu sťažoval, že ešte po týždni má od tej záchrannej akcie ruky vyťahané až po zem…

Akcia #2

Podobne ako predtým, neskoršie popoludní počas zimnej služby na MH sme dostali správu, že v trase lanovky leží mladý muž zo zlomenou nohou. Znovu som bol vedúci služby a tak som teda zorganizoval záchrannú akciu.

Tentoraz sme si však už zobrali kanadské sane a keďže sklad záchranného materiálu bol zamknutý (kľúče mal so sebou profesionálny člen HS a vtedy na nešťastie nebol na holiach prítomný) 11 mm hrubé a 60 m dlhé horolezecké lano nám požičala obsluha hornej stanice SL. Zlaňovaciu osmu, sedací úväz, pár karabín a sľučky som nosil  vždy so sebou. Nechal som sa spustiť SL k miestu úraz, kde mi ju na pokyn cez vysielačku zastavili a zlanil som k zranenému, pri ktorom bola tiež osoba, ktorá úraz ohlásila. Po zistení stavu zraneného (myslím, že to bola páčivá zlomenina predkolenia) zakrátko prišli zhora  ďalší 3 či 4  kolegovia  so saňami a zdravotníckym materiálom. Chlapa sme ošetrili, naložili na kanadské sane a brzdením cez  zlaňovaciu osmu sme ho na lane – kotvením spustových  štandov  o stožiare SL – hravo v priebehu cca 60 minút  dopravili k sanitke, ktorá už čakala pri údolnej stanici SL.

Spust by sa dal urobiť aj rýchlejšie, keby sme mali k dispozícii ešte jednu zlaňovaciu  osmu, alebo aspoň 2 karabíny a jednu 11 mm sľučku navyše, pretože sane museli vždy čakať, kým sa s kotviacim materiálom presuniem k novému štandu .

Túto akciu uvádzam ako príklad toho, že správna výstroj a výzbroj je jedným zo základných predpokladov pre úspešnú záchranu postihnutých (i keď sme sa v tomto prípade vraj ani nemali moc ponáhľať, ale radšej sa pomaly a dôkladne pripraviť – lebo vraj – nás tá noha nebolela…:-).

P.S.: Tá posledná poznámka je však len pre kamarátske pošteklenie niekoho, kto vie o koho sa jedná…

Jaro Ďurík, máj 2017

Dodatok

V archíve okrsku z tej doby sa  našlo:

Akcia #1:  Uskutočnila sa 10.12.1983, opití Bohuš Boháčik a Ľuboš Žiara, akcie sa zúčastnili z HS:  Ďurík, Telgarský, Husták, M.Kmeť ml., Šenšel, Slafkovský a vlekári a lanovkári: Strážsky, Mikloš, Pitel, Kališ, Záthurecký, Mamatej, Dolník, Kliment. 

Akcia #2: Uskutočnila sa 24.3.1984, zranený Miroslav Žiak, akcie sa zúčastnili: Ďurík, Buocik,  Číšecký, Orvan, Orlický.